Ako čiastočka prachu
Chcem byť maličká
ako čiastočka prachu,
ktorú vietor nesie
na všetky miesta.
Môže zostať na hlave kráľa
alebo môže letieť
a spadnúť k niekoho nohám.
A môže letieť a usadiť sa kdekoľvek.
Ja ale chcem byť čiastočkou prachu,
ktorá je voňavá,
ktorá vyživuje,
ktorá dáva osvietenie.
Šri Matadži Nirmala Devi,
vo veku sedem rokov, ako ju povedala v Dhulii, v Indii, 14. januára 1993.
Mojím kvetinovým deťom
Hneváte sa na život
ako malé deti,
ktorých matka sa stratila v temnote.
Vaša mrzutosť je odrazom zúfalstva
na konci cesty, ktorá vám nepriniesla vytúžené ovocie.
Nosíte škaredosť, aby ste objavili krásu.
V mene pravdy nazývate všetko nepravým.
Vylievate svoje city, aby ste naplnili pohár lásky.
Moje milé deti, moje drahé deti,
ako môžete nájsť mier tým, že vediete vojny
so sebou, so svojou bytosťou, so samotnou radosťou.
Už bolo dosť snahy o odriekanie,
falošnej masky útechy.
Teraz si oddýchnite na lupienkoch lotosu
v lone vašej milosrdnej Matky.
Ozdobím váš život nádhernými kvetmi
a naplním radostnou vôňou vaše okamihy.
Posvätím vaše hlavy Božskou láskou,
lebo už viac neznesiem pohľad na vaše utrpenie.
Nechajte Ma pohltiť vás oceánom radosti,
aby sa vaša osobnosť rozplynula vo väčšej osobnosti Toho,
ktorý sa usmieva tajne ukrytý
v kalichu vášho Ja
a pobáda Vás hľadať, až kým
si Ho neuvedomíte a kým Ho nenájdete,
vibrujúc každé vaše vlákno blaženou radosťou,
zapĺňajúc celý Vesmír svetlom.
Šri Matadži NIrmala Devi, hľadačom pravdy v USA, na jej prvej návšteve v roku 1972
Vidím horu
Z môjho okna vidím horu,
týči sa ako starodávny mudrc,
bez želania a plná lásky.
Toľko stromov, toľko kvetín
drancuje horu po celú dobu.
Jej kľud to nenaruší.
A keď dážď leje
akoby sa pretrhli džbány mrakov,
hora sa napĺňa zeleňou,
snáď sa zdvihnú búrky,
ktoré naplnia jazero súcitu.
A rieky zurčia z hôr
a stekajú ku volajúcemu moru,
slnko stvorí mraky
a vietor na svojich mäkučkých krídlach
prinesie opäť dážď na tú horu.
Je to večná hra.
A hora hľadí bez želania.